Spomínám si, ak se dakoďi dávno lavórovica pálila. Kvas, koťel, lavór, randa a šva ešte bulo treba. Našiarno. Božechrán, aby gazdu buli ulapili, bo štróf by ho búl velký neobišól a neviam ši aj ni árešt. Ale se pálilo. A pozďéši aj sersán búl inakší, ni lavór, dokonaléší. Ale šva chcem pódať. Už aká se pálenka napálila, taká bula, furt bula „domácá“. To nezabudnúl gazda pripomnúť. Hoc vám aj v hrdle dräpalo, pred ošamí se zahmlilo a slzy vyrazilo, furt to bula „domácá“ a patrilo se gazdu pochváliť.

            Dnes je tomu kus inak. Pálenica je pálenica, je akoby úradná, každá si robí dobria meno sama. A potom iďe aj o kumšt gazdu. Rád som pošúval o tomto rozpráveť kamaráta. To vám je celá veda. Ak kvas, to najhlavnéšia, treba pripraviť, šva zošim pomiašeť alebo ništ nepomiašeť, kodi premiašeť a šva pridať a ši nepridať, koštovať, koďi je kvas kvasom a treba isť páliť. Adaj šicky knižky totot šlovek prešítal o ťéto roboťe a dobroťe. No a že kodi treba dať veliký pozor, už koď se pálí v pálenici, že koďi pálenia zastaviť, nelakomiť se na velé litró, nepokaziť celý var „vodkó“. No a toto šitko že ešťe ni je šitko, šva o tomto šitkom treba vedeť. Nakonec aj šitko prezradiť nemože, bo že to su „vyššia veci“! Pokoštovali zmo u neho šakovakú meďecínu z kotrihokolvek roku, každá bula tó naozajsnó pálenoškó – medecínó, „hladkó“, s trbliatajúcima pátrikamí naokolo vo fleške. Odborníkom bul aj na víno, aby som nezabudnúl pódať, totot vďešný, robotný šlovek.

            Nech je aj tot rok úrodný. Aby kvasu zas bulo dosť a ešte väc té najlepšé meďecíny, aby zmo buli zdraví. Nazdravia vám šicim.